R. Moody: „Fascinuje ma láska"
«Späť
Americký spisovateľ a lekár Raymond Moody vstúpil do našich životov knihou Život po živote, ktorá sa stala bestsellerom a spôsobila revolúciu v názoroch na posmrtný život. V septembri navštívil Bratislavu, kde mu pri tejto príležitosti vydalo vydavateľstvo Ikar jeho ďalšiu knihu Záblesky večnosti. Dr. Moody je celosvetovo uznávaný profesor a nášmu magazínu poskytol exkluzívny rozhovor.
Pán Moody, v knihe Život po živote opisujete skúsenosti ľudí, čo prežili klinickú smrť, alebo sa v dôsledku nehody, ťažkého zranenia či choroby dostali mimoriadne blízko k stavu fyzickej smrti. Čo bolo najťažšie pri získavaní dôvery týchto ľudí, aby sa vám zverili so svojimi intímnymi pocitmi a zážitkami?
Od začiatku som si myslel, že od týchto ľudí získavam len rozhovory, že je to pre mňa veľké požehnanie a česť, že títo ľudia so mnou zdieľajú svoje skúsenosti. Vnímam to ako požehnanie mojej kariéry. Ľudia zdieľali so mnou zážitky, ktoré pre nich tak veľa znamenali, čiže nedá sa povedať, že tam boli nejaké ťažkosti. Bola to veľká radosť, bolo to veľmi podnetné a provokujúce, čo sa týka môjho myslenia.
Pred 35 rokmi, keď táto kniha vyšla, boli odozvy rôzne. Mnohí spochybňovali zážitky týchto ľudí a neverili im, že jestvuje aj život po smrti. Nazdávate sa, že dnes sú nielen bežní čitatelia, ale aj odborníci ochotnejší prijať takéto skúsenosti a uznať, že život po fyzickej smrti pokračuje?
Určite, pretože rôzni psychológovia, neurológovia a iní odborníci sa venovali výskumu tejto oblasti. Nepochybne tieto skúsenosti zažívajú ľudia, ktorí takmer zomreli a vrátili sa, ale takisto okolostojaci pri posteli zomierajúceho to pociťujú rovnako. Čiže sme v dobe, kedy vlastne výskyt týchto zážitkov na prahu smrti je faktom. V súčasnosti oblasťou výskumu je skôr racionálne zdôvodnenie alebo nájdenie systému, ktorým sa môže vysvetliť táto udalosť. Pretože skutočnosť, že rovnaký zážitok prežijú ľudia, ktorí stoja pri zomierajúcom, podkopáva vysvetlenia neurofyziológov, že ide o zastavený prísun kyslíku do mozgu. Pretože ako vysvetlíme, že tá istá skúsenosť sa stala ľuďom, ktorí nemali ten kyslík odopretý, alebo nemali žiaden úraz? Oni len empaticky prežívajú tento zážitok a verím, že mnohí z čitateľov nájdu svoje skúsenosti vo vašich slovách.
V knihe uvádzate aj to, že ľuďom sa na prahu smrti premietali isté životné situácie, v ktorých sa nezachovali práve najlepšie, a oni ich videli pohľadom človeka, čo ich s nimi vtedy prežíval. Keď títo ľudia prežili svoju smrť a vrátili sa naspäť do života, uvedomili si svoje previnenie a zmenili sa: boli chápavejší, vľúdnejší, tolerantnejší... Ako by sme podľa vás ako uznávaného psychiatra mohli dosiahnuť, aby sa ľudia v bežnom živote k sebe lepšie správali bez toho, aby museli podstupovať takúto bolestnú skúsenosť?
Skutočne verím, že pri každom našom rozhodnutí je možné kultivovať si takú disciplínu alebo také konanie a rozmýšľanie, že pri ktoromkoľvek čine sa zamyslíme cez srdce - ako toto ovplyvňuje všetkých zúčastnených. Pretože naozaj to ľudia, prechádzajúci zážitkami na prahu smrti, spomínajú - že vidia ten svoj život očami druhých. Je možné sa zdisciplinovať v stále sa zvyšujúcom percente svojich myšlienkových pochodov; zintegrovať toto rozmýšľanie cez srdce, byť empatický. Samozrejme, sme ľudské bytosti a veľakrát sa nahneváme a povieme slová, ktoré potom ľutujeme. Alebo urobíme druhým niečo, čo si potom vyčítame. Som však presvedčený, že sa môžeme stále zlepšovať a trénovať svoju empatiu. Je naozaj dokázané, že človek je šťastnejší, keď sa v tejto oblasti zlepšuje.
Aký ste typ človeka: naplno sa ponoríte do práce, a vtedy ide súkromie nabok? Alebo dokážete zharmonizovať svoj pracovný a súkromný život?
Skutočný dôraz vo svojom živote dávam na rodinu a priateľov. Mám dvoch dospelých synov, ktorým sa darí veľmi dobre a jedného vnuka. A máme tiež dve deti, 12 a 9-ročné, ktoré sme si adoptovali hneď po ich narodení. Keďže vediem aj konzultačnú prax, ľudia chodia za mnou radiť sa, viem, že pre mnohých je ťažké zharmonizovať profesijný život s rodinou. Je smutné vidieť, že tridsiatnici, ktorí sú na vrchole svojej kariéry, sú tak sústredení na svoju prácu, že nemajú čas venovať sa vlastným deťom. Keď dosiahnu päťdesiatku, pozerajú sa nazad s ľútosťou. Keby som mohol mladým ľuďom niečo odkázať, asi by som im poradil, aby sa pokúsili vniesť rovnováhu medzi prácu a rodinu, a aby sa venovali svojim deťom. Je to dobrá cesta životom, určite neskôr nebudú ľutovať.
Čo považujete za najdôležitejšie v spolunažívaní muža a ženy, aby im bolo príjemne?
Partneri by si mali vážiť jeden druhého; mali by byť ohľaduplní a čo je ešte veľmi dôležité - mali by sa spolu rozprávať.
Máte deti v rôznom veku a tiež už aj vnuka. Čo ste preniesli do ich výchovy od svojich starých rodičov?
Som veľmi šťastný, že ste sa opýtali na mojich starých rodičov. Pretože pri mojom pôrode bol môj otec na fronte v 2. svetovej vojne a moja mama bola veľmi smutná a bála sa o neho. Takže starí rodičia prevzali úlohu otca. A som nesmierne šťastný, že moji starí rodičia boli v detstve pri mne a výrazne ma ovplyvnili. Myslím, že najdôležitejšou vecou v živote je stráviť čas s našimi deťmi, počúvať ich. Aj dnešným mladým rodičom by som odporučil, aby sa nesnažili riadiť život svojho dieťaťa a nenútili ho vykonávať profesiu podľa ich predstáv. Ale skôr si treba všímať, aké sú najvášnivejšie záujmy dieťaťa, čo robí najradšej a povzbudiť ho a podporovať týmto smerom. To je naozaj najefektívnejší spôsob výchovy. Z ich detí potom budú šťastní ľudia.
Čo vás najviac fascinuje na živote?
Láska. Chcem zdôrazniť, že je to najmä láska k deťom. Samozrejme, je to tiež láska k partnerovi, ale musím povedať, že manželstvo prichádza aj s nejakým intuitívnym charakterom smrti v tom zmysle - že budeme spolu žiť, pokiaľ nás smrť nerozdelí. Nevieme, kto zomrie prvý, či to bude manželka alebo manžel. Ale ako rodičia dúfame, že zomrieme skôr než naše deti. Takže mňa najviac fascinuje láska k našim deťom. A ešte ma fascinuje úžasný charakter vedomia, to je niečo naozaj hlboké a zmyselné.
Používate často intuíciu?
V realite áno. Pretože som logik svojím vzdelaním, tak sa sústreďujem na logiku a racio, ale existujú techniky, ktorými vieme nájsť prístup k tým druhým zložkám nášho mozgu. Takže si vieme zdokonaľovať aj intuitívne schopnosti, je to veľmi jednoduché. Povedzme, že máte nejaký problém, na ktorom pracujete a neviete ho vyriešiť. Skôr ako zaspíte, a keď už ste taká uvoľnená, položte si otázku, na ktorú chcete odpoveď. Tá príde ráno, keď sa zobudíte. Bez toho, aby ste si boli vedomá toho procesu, ako ste dospeli k tomu záveru.
Napokon sa aj hovorí, že ráno je múdrejšie večera...
Áno, môj najobľúbenejší autor Platón s tým tiež súhlasí. Riešenie problémov mal pripravené vždy na ráno, keď sú ľudia čerství a myseľ je omnoho aktívnejšia než inokedy počas dňa.
Vizitka:
- Dr. Raymond Moody sa narodil 30. 6. 1944 v Portedale, ktoré sa nachádza v Georgii (USA).
- Už odmalička sa zaujímal o astronómiu, ako 7-ročný si zostrojil prvý ďalekohľad.
- Rodičia mu nevnucovali svoje náboženské presvedčenie a snažili sa vždy podporovať jeho vlastné záujmy.
- Získal univerzitné vzdelanie v oblasti filozofie, psychológie a medicíny.
- Od 60. rokov minulého storočia sa venuje výskumu zážitkov na prahu smrti, ktoré opísal v knihe Život po živote (1975), čo ho preslávilo na celom svete (u nás po prvý raz vyšla v roku 1991). Okrem toho je autorom ďalších desiatich kníh. V Ikare mu v roku 2005 vyšli Život po živote a Život po strate, a v septembri 2010 Záblesky večnosti. Autor v nej približuje, ako rodina a priatelia často prežívajú prvé chvíle spolu so svojím blízkym na jeho ceste z tohto do nasledujúceho života.
- V súčasnosti vedie súkromný výskumný inštitút Dr. John Dee Memorial Theater of the Mind, ktorý sa zaoberá skúmaním zmeneného stavu vedomia. Žije v Alabame (USA).
Dagmar Murgašová
Foto: IKAR