Dobrí anjeli sa usmievajú viac
«Späť
Andrej Kiska bol úspešným biznismanom. Po 15 rokoch podnikania sa rozhodol predať svoje podiely v prosperujúcich spoločnostiach a už päť rokov sa venuje charite. O jeho jedinečnom nefiremnom charitatívnom projekte Dobrý anjel sa už popísalo veľa. Dôležité však je, že pomohol tisíckam konkrétnych ľudí chorých na rakovinu a ich rodinám.
Vo svojej knihe Cesta manažéra z pekla ste napísali, že úspešný život nám dennodenne ponúka rozličné potešenia, ale nemusí byť šťastný a zmysluplný. Ste dnes šťastný?
Určite som podstatne šťastnejší ako pred takými desiatimi, pätnástimi rokmi. Možno sa menej zabávam, ale pocitu šťastia, úsmevu na tvári mám podstatne viac. Čo je šťastie? Myslím si, že každý prežívame taký svoj jedinečný pocit šťastia. Niekto je šťastný, keď hrá golf, iný na jachte. Sú aj situácie, ktoré urobia šťastného asi každého človeka. Stisk milovanej osoby, úsmev dieťaťa... Problémom je, ako pocit šťastia udržať vo svojej hlave čo najdlhšie. Aby sme hneď po krátkej chvíľke blaženosti opäť nezačali rozmýšľať nad problémami. Pokiaľ nechceme od rána do noci každý deň hrať golf alebo sa stále objímať s milovanou osobou, je potrebné trochu vytrénovať myseľ, nezvádzať vnútorné boje a uspokojiť sa s tým, čo máme. Ak by sme tréningu mysle venovali aspoň desatinu z času, ktorý venujeme tréningu tela, mnohí z nás by sa usmievali na svet podstatne viac.
Na inom mieste zdôrazňujete, že aj charita, ak chce byť úspešná, sa musí riadiť všetkými základnými marketingovými pravidlami. Mnohí z nás by si to mohli vysvetľovať aj tak, že charita je produkt ako každý iný...
Ak chcete vybudovať úspešnú charitu, ktorej budú ľudia dôverovať a radi do nej prispejú, musíte sa riadiť rovnakými marketingovými pravidlami ako pri budovaní normálnej úspešnej obchodnej značky. Musíte počúvať vášho zákazníka, čo chce, ako by chcel pomáhať, komu by chcel pomáhať. Výhodou je, že sa nesnažíte zákazníkovi predať komerčný produkt, ale predávate mu emóciu skutočnej pomoci. Nevýhodou je, že sa snažíte investovať do marketingu čo najmenej peňazí, a to dokonca aj v prípade, keď vidíte, že váš produkt má veľký potenciál rastu, pretože peniaze, ktoré máte, chcete investovať priamo do pomoci.
Iste, je morálnou povinnosťou úspešných, aby veci menili a pomáhali. Človek však nemôže pomôcť celému svetu...
To veru nemôže. Bill Gates dokáže pomôcť miliónom ľudí... Ale ak by sa každý z nás aktívne pozrel vo svojom okruhu, kde a ako môže pomôcť, dokázali by sme spolu veľmi veľa. Možno viac ako on. Myslím si, že čím je človek úspešnejší, tým väčšia je jeho morálna povinnosť pomáhať. Vrátiť svetu to, čo dostal. Ak tak neurobí, v živote vzniká určitá nerovnováha. A každá nerovnováha je nestabilná. Vzďaľuje nás od našej vnútornej spokojnosti, od pocitu šťastia. Akokoľvek tvrdo sme pracovali, obetovali tisíce hodín, lopotili sa, vždy budú ľudia, ktorí sa tiež veľmi snažili, ale život sa s nimi tvrdo zahral. Zákerné choroby, prírodné katastrofy, rodinné nešťastia - je toľko oblastí, kde každý z nás môže pomôcť.
Na to, aby sa človek rozhodol časť svojho zisku investovať do niečoho iného ako do seba samého, musí dozrieť. Ako je to s dozrievaním na Slovensku?
Na Slovensku je veľa ľudí, ktorí pomáhajú. Od zapájania sa do zbierok až po organizovanie celých projektov pomoci. Vidíme to aj v Dobrom anjelovi. Máme prispievateľov chudobnejších ľudí, dôchodcov, ale aj prispievateľov úspešných ľudí. Nedávno sme napríklad dostali jeden príspevok vo výške 30 000 eur. Mám skúsenosť, že to, či sa človek rozhodne pomáhať, nesúvisí až tak s výškou príjmu alebo so vzdelaním. Skôr s emočným koeficientom a ochotou vžiť sa do pocitov druhých ľudí. To získavame v rodine, v kolektíve, pri riešení problémov... Schopnosť podeliť sa teda paradoxne nie je naviazaná na koeficient inteligencie a príjem. Špecifickým problémom Slovenska je, že po našej nežnej revolúcii sme boli veľmi otvorení a dôverčiví. Státisíce Slovákov boli podvedené rôznymi sľubmi cez nebankové inštitúcie až po kvázi-nadácie. A tak, ak má človek pocit, že chce pomôcť, často to urobí radšej osobne.
Tvrdíte tiež, že na to, aby sme pomáhali, sa musíme ľudského utrpenia dotknúť, prežiť ho a pochopiť. Čo takýto dotyk s človekom urobí?
Skutočne si myslím, že by sme sa nemali báť dotknúť utrpenia. Naše ego nám v tom často bráni. Nechceme navštíviť rodinu, kde má niekto rakovinu, vyhýbame sa miestam, kde ležia starí, umierajúci ľudia. Hoci sú to často aj naši rodičia... Bojíme sa, že sa zoči-voči utrpeniu budeme cítiť zle, vnútorne si ublížime. Stačia nám príbehy z televízie alebo z časopisov... Pravdou je, že keď sa dotknete utrpenia, keď pohladkáte starého bezvládneho človeka po tvári, keď zoberiete na ruky dievčatko, ktoré má rakovinu a o ktorom viete, že určite zomrie, tak v daný moment pocítite smútok a bolesť. Nedá sa tomu vyhnúť. No potom, keď prídete domov, stretnete sa so svojou šťastnou rodinou, zahráte sa so svojimi zdravými deťmi, uvedomíte si, čo všetko ste v živote dostali. Zistíte, že všetky tie problémy, ktoré vás robia nešťastnými a ktoré vás dennodenne trápia, sú len maličkosti, nad ktorými sa dá pousmiať. A ak ten pocit smútku, ktorý ste zažili pri styku s utrpením, dokážete premeniť na energiu, s ktorou chcete pomáhať, tak sa z vás stane možno aj trochu iný človek. Určite sa budete usmievať viac.
Je teda pravda, tak ako ste povedali v jednom z rozhovorov, že utrpenie je pre vás silnejšia motivácia ako peniaze?
Peniaze sú dobrá vec. Robia život pohodlným, môžete si kúpiť, čo chcete, ísť kamkoľvek sa vám zachce... Čím som ale starší a mám možnosť stretávať skutočne úspešných a bohatých ľudí, vidím, že mnohí sú od šťastia veľmi vzdialení. Dokonca niekedy so zvyšujúcou sa hodnotou majetku úroveň ich šťastia klesá... Boja sa, čo sa s ich majetkom stane, sužuje ich hodnota akcií, klesajúce ceny nehnuteľností...
Je však prirodzenou snahou úspešných ľudí byť aktívni, tvoriť, hľadať nové výzvy, skúšať nové zámery...
Rozdiel medzi charitou a podnikaním je ale v tom, že pokiaľ v podnikaní je výsledkom práce zisk, zvyšovanie hodnoty akcií alebo získanie iných finančných odmien, v charite je výsledkom práce pomoc ľuďom, prírode, zvieratám... V niektorých prípadoch dokonca môžete pomôcť zachrániť aj životy tých najcennejších, malých detí. Pravdaže, ako živiteľ rodiny som sa aj ja snažil najskôr zabezpečiť dostatok peňazí pre moju rodinu. Ale od určitej výšky majetku je to často už len predbiehanie a porovnávanie sa s inými. A to je nekonečný beh, pretože vždy bude niekto, kto má viac. Vždy bude niekto, kto je od nás bohatší alebo mladší, alebo štíhlejší, alebo má viac vlasov... Ak to má byť meradlom našej spokojnosti, tak máme problém. Ten, kto vie, kedy má dosť, má dosť, ten, kto to nevie, nemá nikdy dosť - hovorí staré čínske príslovie.
Máte pravdu, je to nekonečný bludný kruh...
Trvalo mi určitý čas, kým som si to uvedomil. Pravdou je, že v posledných rokoch môjho podnikania ma vidina ďalšieho zisku už príliš nelákala. Preto, že som už „bol za vodou", tak na podnikaní ma viac ako zisk bavila kreativita a zdolávanie výziev. Keď som prešiel do charity, zrazu bola motivácia celkom iná a podstatne silnejšia. Chytil som druhý dych, práca sa pre mňa zase stala veľkým koníčkom.
Nadchla vás až natoľko, že ste do dobročinnosti neváhali vložiť milión eur...
Moja finančná investícia do charity, podľa mňa, nie je až taká zvláštna alebo unikátna. Prínos, o ktorý som sa snažil, bol a vlastne aj stále je moje riadenie charity. Chcel som využiť svoje skúsenosti z biznisu a vybudovať modernú a úspešnú charitu. A to sa nám podarilo. Za päť rokov činnosti sa z Dobrého anjela stala najúspešnejšia slovenská nefiremná charita. Za rok 2010 sme vyzbierali a do posledného centa prerozdelili viac ako 3,28 milióna eur. Pritom z mojich peňazí sa na réžiu vrátane marketingových aktivít minulo necelých 200 tisíc eur, čo činí 5,81% z prerozdelenej čiastky. Fantastické čísla!
Myslíte si, že ste teda svoju podlžnosť na tomto svete už splatili, alebo cítite potrebu pomáhať aj naďalej?
Ako som už spomínal, moja motivácia pomáhať je veľmi silná. Čím viac sa usilujeme pomáhať, tým viac vidíme, koľko problémov v oblasti pomoci ľuďom existuje. Zdravotníctvo máme napríklad v hroznom stave. V Dobrom anjelovi vidíme, ako nám niekedy absolútne zbytočne zomierajú deti. Školstvo, rómsky problém, je toho neúrekom, kde sa dá realizovať. Nových, koncepčných prístupov je však v treťom sektore skutočne veľmi málo, pretože najlepší manažéri sú práve v ziskovom biznise. Pracujeme na ďalších projektoch. Ale pripraviť, spustiť a dosiahnuť výsledky tak úspešne ako projekt Dobrý anjel je otázkou piatich až siedmich rokov. Takže až tak veľa už toho asi nedokážem. Na projekte špičkovej filantropickej nemocnice pracujem už vyše štyroch rokov a zatiaľ bez veľkých úspechov. Čoraz častejšie ale stretávam mladých, talentovaných manažérov, ktorí sú si vedomí, že peniaze nenaplnia zmysel ich života, a aktívne sa zaoberajú svojím vstupom do tretieho sektora. A to ma napĺňa optimizmom.
Aká je vaša ďalšia predstava fungovania projektu Dobrý anjel?
Dobrý anjel je moderná, dobre riadená a veľmi úspešná nezisková organizácia. Aj v treťom sektore platí rovnako ako v biznise základné marketingové pravidlo: Inovuj alebo neprežiješ! Preto pripravujeme nové prístupy ako ešte lepšie spolupracovať s darcami, dobrými anjelmi, chystáme novú komunikačnú kampaň a vôbec, musíme každý deň uvažovať o tom, ako robiť svoju prácu ešte lepšie.
Text: Marianna Sadloňová, foto: archív Andreja Kisku
|
|
|
